Beseda so sestrou Simeonou
Trinásty novembrový večer mali všetci mladí duchom, najmä však mladí telom – keďže práve prebiehal týždeň Cirkvi pre mladých – vzácnu príležitosť zúčastniť sa besedy s človekom, ktorého vzácnosť indikovalo už samotné meno – Simeona. Táto sympatická sestra františkánka exotickosťou svojho mena už akoby predznamenávala aj tému večera – chcela sa s nami podeliť o svoje zážitky a skúsenosti z misií v Kazachstane a Kirgizsku. Čajovňa Komunitno-pastoračného centra bl. Jána Pavla II. sa síce napĺňala pozvoľna a pomaly, no ešte pomalšie sa o dve hodiny neskôr vyprázdňovala, keď mladí zasypali sestru množstvom zvedavých otázok. A ona sa so všetkým štedro podelila...
„V Kazachstane, konkrétne v Karagande, som pôsobila desať rokov, v Kirgizsku som už šiesty rok“ začala s.Simeona svoje spontánne a sugestívne rozprávanie. Jej prvá reakcia na ponuku misií v ruskom prostredí bola negatívna, napokon sa však dala presvedčiť. Doma po oznámení tejto novinky si vraj mysleli, že je „šaľena“, a tak nikto nevyronil ani slzu a všetci to brali na ľahkú váhu. Sestra nám s humorom priblížila aj svoje štrapácie na letisku, ťažkosti s učením sa domorodej verzie Zdravasu, najmä časti „blagoslaven plod čreva tvojego, Isus“, i svoju prvú reakciu po príchode na tunajšie biskupstvo: „Šak to gestapo!“ Postupne sa však na nové prostredie adaptovala a dnes o ňom dokáže vypovedať celkom prirodzene a s nadhľadom. Prostredníctvom fotografickej prezentácie sme nahliadli napr. do Chrámu sv. Jozefa v Karagande, kde pôsobili viacerí, teraz už blahoslavení kňazi. Videli sme aj tunajší seminár, kde študujú domorodí kňazi, ich počet však nikdy nepresahuje 2 až 3 ročne. Popri nich na danom území pôsobia ako misionári Poliaci, Nemci, Taliani a Slováci. Sestry, františkánky, karmelitánky, gréckokatolíčky či sestry Matky Terezy, niektoré pôvodom z Kórey alebo Litvy, majú plné ruky práce. Venujú sa katechéze, príprave na krst, birmovanie a ďalšie sviatosti, pomáhajú kňazom vo farnostiach, v rámci sociálnej pastorácie navštevujú chudobné rodiny, nemocnice i väznice. Výrazný pokrok dosahuje pastorácia mladých. Mladí Kazachovia sú podľa slov s. Simeony neobyčajne tvoriví a aktívni; radi sa zúčastňujú rôznych stretnutí, duchovných obnov či letných táborov. S istou dávkou smútku rozprávala sestra o deťoch, ktoré pochádzajú prevažne z neúplných a rozbitých rodín, i o nízkej účasti mužov na bohoslužbách. Silným dojmom na nás zapôsobila informácia o tom, ako sestry spolu s kňazom prejdú neraz aj 300 alebo 400 kilometrov, a to iba kvôli piatim – šiestim ľuďom, aby im vyslúžili sviatosti. Veru, osudy tunajších misionárov, ale v prvom rade samotných obyvateľov Kazachstanu nie sú vôbec ľahké. Sami však neoblomne svedčia o tom, že tuhá zima, hlad, surové podmienky ich spájajú a spájajú ich v modlitbe, pretože veria, že tam, v stepi, im môže pomôcť naozaj iba Boh. Popri chutnom čaji a koláčikoch sme si vďaka slovám s. Simeony, dopĺňaným zaujímavou knižnou publikáciou, vychutnávali aj všetky detaily pápežovej návštevy Kazachstanu. Slová požehnania bl. Jána Pavla II. vraj pre Kazachov znamenali niečo mimoriadne. Okrem peknej knihy a bohatej fotoprezentácie, zachytávajúcej typické kazašské jedlá, hudobné nástroje, sviatky, spôsoby bývania, faunu a flóru, sa nám sestra pochválila aj jedným výtlačkom časopisu, ktorý v rámci svojej misijnej činnosti začali na podnet biskupa vydávať. Tento časopis je jediným katolíckym periodikom, ktoré spája celú strednú Áziu a vydáva sa v Kazachstane a Kirgizsku.
Novembrový večer pokročil, prezentácia sa skončila. Zatvorili sme už aj knihu o pápežovej návšteve a časopis písaný po rusky, zložili sme z hlavy typické kazašské pokrývky, ktoré sme si plní nadšenia museli vyskúšať. „Tak čo? Prídete na misie do Kazachstanu?“ znela posledná otázka s. Simeony. „Pozývam vás. Veď je naozaj lepšie raz vidieť ako dvakrát počuť.“ Nuž, neviem, neviem, či po takom farbistom rozprávaní tejto zanietenej misionárky naozaj nebudú mať niektorí mladí problém odolať...
