Miloval ich až do krajnosti...
Sme zvyknutí na to, že čítania veľkých sviatkov na seba navzájom nadväzujú, vzájomne sa dopĺňajú a vysvetľujú. PPreto pôsobí trochu zvláštne, že čítania Zeleného štvrtka, mimoriadne dôležitého sviatku, hovoria každé o niečom inom. Prvé o veľkonočnom baránkovi, druhé o Eucharistii a tretie o umývaní nôh. Tí, čo vyberali tieto texty, ich vyberali veľmi precízne a prísne sa držali liturgických a biblických pravidiel. Ak vybrali práve tieto texty, tak zrejme chápali, ako spolu súvisia a vzájomne sa vysvetľujú. Pokúsim sa vrhnúť trochu svetla do tajomstva týchto čítaní a dnešného sviatku.
Evanjelium hovorí o poslednej večeri Ježiša so svojimi učeníkmi pred Veľkou nocou. Bolo to (podľa nášho počítania dní) vo štvrtok večer, pre Židov to však bol už piatok, lebo v židovskom počítaní sa deň začínal západom slnka. Vo štvrtok večer po západe slnka sa teda začal sláviť prípravný deň veľkonočných sviatkov. Židovská veľkonočná Pascha sa začínala sláviť v piatok večer po západe slnka. Prečo je to dôležité vedieť? Pretože Ježiš si veľmi precízne vybral čas, kedy poslednýkrát večeral s učeníkmi a ustanovil Eucharistiu a kňazstvo. Začal sláviť večeru presne vtedy, keď v jeruzalemskom chráme začali zabíjať veľkonočných baránkov. Keďže ich bolo potrebné pripraviť veľmi veľa - pre každú rodinu, začínali ich zabíjať už vo štvrtok po západe slnka (t.j. keď podľa počítania Židov začal prípravný deň pred Veľkou nocou). Ježiš tak zjavne prepája Eucharistiu s veľkonočným baránkom.
On je ten pravý veľkonočný Baránok, ktorý sa obetuje, aby zachránil ľudí z otroctva. Oveľa horšieho než bolo to egyptské. Z otroctva diabla, ktorý trápil človeka a držal ho v zajatí hriechu a smrti. Jeho Krv je zachraňujúcim znakom pre veriacich. A jeho Telo je posilňujúci pokrm na ceste na slobodu. Kto je jeho Telo, zvládne náročnú cestu do večnej vlasti slobody a šťastia. Kto pije jeho Krv, bude zachránený pred večnou smrťou. Tak vidíme jasnú súvislosť medzi ustanovením Eucharistie a veľkonočným baránkom. (Medzi prvým a druhým čítaním.) Židovské slávenie bolo predzvesťou a prípravou na novú zmluvu uzavretú v krvi Božieho Baránka - Ježiša Krista. Preto Ježiš čakal, kedy zapadne slnko, aby slávil Eucharistiu v čase, keď v chráme zabíjali veľkonočných baránkov. Aby to, čo slávi reálne, vyjadrovalo to, čo sa deje v jeruzalemskom chráme. Z toho istého dôvodu sv. Pavol začína správu o ustanovení Eucharistie zdôraznením: „Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb..." (1 Kor 11, 23)
Ako však súvisí dnešné evanjelium s týmito čítaniami? Je pozoruhodné, že apoštol Ján nemá vo svojom evanjeliu správu o ustanovení Eucharistie. Prečo? Na tom mieste, kde iní hovoria o Eucharistii, on hovorí o umývaní nôh. Čo ho k tomu viedlo? Tí, ktorí poznajú trochu spôsob myslenia sv. apoštola Jána, vedia, že jeho texty sa pohybujú vždy na viacerých úrovniach významu. Okrem toho, čo predstavujú, majú aj hlbší symbolický význam. Výnimkou nie je ani správa o umývaní nôh. Čo chcel tým sv. Ján povedať?
Dôvodom toho, čo Ježiš robí, je láska: „Pretože miloval svojich, čo boli na svete, a miloval ich do krajnosti." Ján používa toto nezvyčajné slovo „do krajnosti" dvakrát. Raz ním uvádza umývanie nôh - „miloval ich do krajnosti" a druhýkrát ako posledné slovo pred smrťou: „Je dokonané." V Jánovom evanjeliu je použité to isté slovo „tetelestai", čo znamená ísť až na koniec koncov, až na hranicu možného, dokončiť, zavŕšiť, naplniť... Ján tak ukazuje, že toto všetko, čo sa dialo medzi týmito slovami od začiatku (od umývania nôh) až do konca (po smrť na kríži), je vyjadrením jedinečnej bezhraničnej lásky. Lásky, ktorá miluje až do krajnosti. Preto umývanie nôh vyjadruje službu milujúceho, ktorý sa zrieka seba samého z lásky k druhým a stáva sa pre nich služobníkom. To je inými slovami vyjadrené tajomstvo Eucharistie, v ktorej sa Ježiš z bezhraničnej lásky zrieka seba, aby sme my mali život. A to je aj tajomstvo kríža, na ktorom sa Ježiš obetuje z lásky za nás všetkých.
Ján vo svojom evanjeliu používa slovné hračky, ktoré prepájajú jednotlivé tajomstvá: umývanie nôh, Eucharistiu a kríž. Keď Ján hovorí, že sa Ježiš vyzliekol zo šiat, používa to isté slovíčko, ktoré použil pri tom, keď Ježiš hovorí o obete svojho života: „Nikto mi môj život neberie, ja sám ho dávam a vezmem si ho späť." Pre vyzlečenie a oblečenie šiat Ján používa tie isté slová ako pre obetovanie (darovanie) života a znovu privlastnenie si života. Tak naznačuje, že umývanie nôh iným symbolickým spôsobom vyjadruje to, čo sa deje na kríži. Je to gesto úplného sebadarovania. Z toho vyplýva, že Ján umývanie nôh stotožňuje s obetou na kríži a tým, že ju dáva na miesto, kde iní hovoria o Eucharistii, naznačuje aj to, že je to jedno a to isté tajomstvo. Umývanie nôh ako služba lásky, Eucharistia ako liturgia lásky a kríž ako obeta lásky vyjadrujú jedno a to isté tajomstvo Božej lásky, ktorá ide „až do krajnosti", aby zachránila človeka a získala si jeho srdce.
Podľa Jána Ježiš sám seba predstavuje ako kňaza Nového zákona, ktorý napĺňa prisľúbenia starozákonnej Paschy. On je tým Baránkom, ktorý sa v Eucharistii dáva za pokrm, aby sme mali síl dôjsť do večnej vlasti. Svojou krvou, vyliatou na kríži, nás chráni pred večnou smrťou. A to všetko robí z bezhraničnej lásky ako ten, ktorý „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých."
Toto je kňazstvo Nového zákona - zachraňovať ľudí zo smrti, milovať ich do krajnosti ako Ježiš, v službe sa obetovať a umierať pre nich. Kňaz má žiť to, čo slávi. Keď hovorí: „Toto je moje telo", tak to hovorí „in persona Christi" (v osobe Ježiša Krista), ale zároveň to má hovoriť v plnej miere aj vo svojej vlastnej osobe. Má to byť aj jeho osobné vyznanie, že sa chce obetovať za druhých ako Ježiš. „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás." Ak sa nechce obetovať, ak nechce byť poslušný, ak nechce žiť v celibáte, nemôže slúžiť svätú omšu, lebo by klamal. Nemohol by pravdivo spolu s Ježišom povedať: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás." Kňazstvo Ježiša Krista - to je slávenie a žitie bezhraničnej lásky, ktorá pokorne slúži iným umývaním nôh, prináša za iných obetu Eucharistie a zomiera spolu s Kristom na kríži.
Kňazstvo Nového zákona je tak bláznivé obetovanie sa v láske do krajnosti, že nikomu samo od seba ani len nenapadne, aby sa na niečo také podujal. Kto by chcel umývať druhým nohy? Odopierať si vyjadriť lásku v intimite telesného spojenia? Každý deň prinášať svoje telo na obetu hovoriac: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás." Kto chce niesť kríž obťažený hriechmi iných a zomierať za iných v pokornej, nedocenenej službe, len aby mali večný život? Myslíte si, že je normálne predpokladať, že toto je najlepší spôsob, ako prežiť život? Nie. To nie je normálne. Preto som presvedčený, že ak má mladý chalan v srdci túžbu byť kňazom, tak je to volanie od Pána. Ak máte v srdci túžbu milovať do krajnosti a obetovať sa za iných, tak to bude pozvanie od Pána. To nie je niečo, čo vám len tak jedného dňa napadne. Zvlášť keď viete, čo kňazstvo znamená. Nie. To nie je prirodzené. Je to nadprirodzené. Preto vás povzbudzujem, majte odvahu odpovedať na toto volanie.
Dúfam, že som vniesol trochu svetla do tohto tajomstva, ktoré budeme počas týchto dní sláviť. Viem, že mnohé zostáva ešte zahalené. Napriek tomu vám prajem, aby to, čo budeme sláviť, zachytilo vaše srdce a prihováralo sa mu. Prajem vám, aby každý jeden z vás zažil, že Ježiš išiel v láske až do krajnosti osobne kvôli každému jednému z vás. Keď Ján písal: „Pretože miloval svojich, čo boli na svete, a miloval ich až do krajnosti," myslel aj na teba. Veríš tomu? To veľkonočné tajomstvo je o láske Boha k tebe. O tom, čo Boh urobil osobne pre teba. Pretože ťa miloval až do krajnosti.
Ako vidíte, Cirkev vie, čo robí. Ak jej niekedy nerozumieme v tom, čo robí, tak je to možno preto, že nechápeme všetky súvislosti a ešte sme dostatočne nevnikli do tajomstva. Možno je dobré jej trochu viac dôverovať. A to nie len vo výbere čítaní...
o. Martin Harčár
